Reportáž z domova na polceste: Moje najväčšie životné sklamanie

Domov na polceste v Kocuriciach funguje len niekoľko mesiacov. Plynulo však nadviazal na tunajší rodinný detský domov. Keď sa deti rozpŕchli do profesionálnych rodín, budova ostala poloprázdna. Šéfka neziskovky Dana Pukancová zatlačila na iný účel - umožní mladým ľuďom bez zázemia odraziť sa od dočasne vytvorenej rozbehovej plochy. Dnes ich tu žije jedenásť. A majú jeden spoločný znak, nemajú blízke osoby.

"Oni sú naozaj sami ako prsty," hovorí Pukancová. Niektorí prišli priamo z ulice. V osemnástke opustili detský domov. Snažili sa, pracovali, mali bývanie. Lenže za rôznych životných okolností o všetko prišli. Dnes stavajú podľa Pukancovej z prachu.

"V piatok prišli, v pondelok si zohnali prácu. Ak sa ten človek aj uchytí, prvú výplatu dostane až po mesiaci a pol. A ten jeden a pol mesiaca potrebuje jesť, potrebuje mať kde spať, potrebuje chodiť do práce, potrebuje si kúpiť pracovné pomôcky. Dá sa to bez podpory, ak ten človek skutočne nikoho nemá?"

Mladá rodina

Lucka, Janko a ich päťmesačná Sofia sú v domove na polceste od októbra. Tvrdia, že pre mladú rodinu je dočasné bývanie pomoc. "Keby sme si chceli vziať byt do prenájmu, nemáme na to. Nájom je vysoký, pýtajú depozit, to je dvojnásobok, a málokedy berú rodiny s deťmi. Keď im poviete, že máte malé dieťa, povedia vám, že porozmýšľajú. Ale už nezavolajú," hovorí Janko.

V Piešťanoch si našiel novú prácu. Zarobí do 500 eur. "Aj to ešte uvidí, či mu ich dajú," povie Lucka. Mladá matka si prešla ústavnou starostlivosťou. Najprv Bytča, potom Ladce. Keď mala osemnásť, musela ísť. "Pokiaľ nemáte niekoho vonku, je to ťažké. Pomáhala som si, ako sa dalo. Robotou." Do reči jej nie je, hrá sa s dcérou. O tom, ako sa majú jej spolužiačky a kamarátky, nevie.

To, že môže rodina bývať spolu, je drobným víťazstvom. Podľa Pukancovej je totiž veľkou výzvou udržať v podobných situáciách pri rodine napríklad otcov. Tí, pokiaľ sami vyrastali v prostredí bez nedostatku starostlivosti a budovania vzťahov, často jednoducho zmiznú. 

^{Lojzo prišiel k riaditeľke na kávu. Už čoskoro pôjde do svojho. Zdroj: Aktuálne.sk}

Rodinná anamnéza

U detí z detských domovov často platí istá rodinná anamnéza - problémy začínajú už u ich starých rodičov. 

"Keď ich rodičia boli deťmi, už vtedy sa starostlivosť vyznačovala ťažkosťami. Často nefungovali otcovia, matky boli neláskavé. Nie je neobvyklé, že matky zažili sexuálne zneužívanie, eventuálne iné násilie. Otcovia sa skoro vôbec nepodieľali na starostlivosti. Väčšinou sú ´zmiznutí´. Tak, ako dedkovia týchto detí. Tieto scenáre sa opakujú," vysvetľuje šéfka zariadenia.

Preto je podľa nej mimoriadne dôležité podporovať rodinu ako celok. Ak by totiž muž žil v jednom meste, matka v druhom, chudoba ich môže deliť natoľko, že nielenže nebudú spolu, ale môže viesť k rozhodnutiu vzdať sa dieťaťa. Rovnako, ako to pri výchove vzdala už jeho stará mama.

Pukancová však na rodičov, ktorý dieťa nechali iným, nezaneviera. "To nie je tak, že matka podpíše súhlas, lebo to dieťa nemiluje. Matka dieťa miluje, preto podpíše súhlas v nemocnici. Aby sa oňho postarali iní ľudia. Máme tu matku, ktorá má dve deti v domove a bojujeme spolu, aby ich dostala späť. Ale ona nemá, kde bývať a nemá ani perspektívu. Ak si aj nájde brigádu, bude chodiť do práce ráno, na obed, večer, kto sa bude starať o deti? Muž nie je prítomný. Je vo väzení."

Bez rodičov nevieme deti uspokojiť

Pre štát je "výhodnejšie" mesačne poslať vyše 900 eur do domova, než matku v zložitej situácii podporiť. Ak by vraj štát investoval do pomoci vo forme sociálneho pracovníka a bývania, ušetrí.

"Viete, keď prídu na návštevu rodičia, sú nahnevaní. Potom už ani neprídu. Práve preto, ako sa cítia," hovorí Pukancová. 

Rodič, ktorý má dieťa v domove, so vztýčenou hlavou nepríde. Príde drobný. A jeho veľkosť sa úmerne zmenšuje s pohľadmi vychovávateľky, ktorá sleduje každé jeho gesto a slovo, ktoré prehodí s dieťaťom. Dieťa potom po návšteve plače, lebo je mu za rodičom smutno.

"A my radšej povieme, lepšie by bolo, keby tí rodičia ani nechodili. Deti sú len smutné a my ich nevieme dať týždeň dokopy. A potom povieme, že rodičia nemajú záujem. Preto ja každému rodičovi našich detí zdôrazňujem, že sú pre mňa dôležití. Bez nich nevieme uspokojiť všetky potreby detí." 

^{Pukancová hovorí, že deti by mali byť s ich biologickými rodičmi v kontakte. Zdroj: Aktuálne.sk}

Chceli peniaze

Sedíme v kuchynke. Dvadsaťročný Vasiľ sa rozhovorí sám. "Či som mal desať, či dvanásť rokov, písal som listy, ale žiadna odpoveď. Chcel som vysvetlenie, čo sa stalo. Raz som sa bol za rodičmi dokonca pozrieť. Zhltla ma masa ľudí. Nevedel som, kto je otec, kto mama, kto sestra."

Pred dvomi rokmi sa náhle ozvali. Či nechce prísť domov. Povedal, že nie. "Chceli peniaze, čo iné," horlivo sa zapojí Lojzo. Vasiľ súhlasí, rodičia pravdepodobne mali záujem o štartovné, ktoré dieťaťu držia na knižke vychovávatelia.

Vasiľ tvrdí, že sa chce postaviť na vlastné nohy, potom ich možno návštívi opäť. Ukázať, čo dokázal. "Ale zatiaľ sa s nimi kontaktovať nechcem. Pre mňa sú to prakticky cudzí ľudia. Rodičia sú chudobní. Sedia doma a čakajú, kým príde podpora. Ešte mám súrodencov, tí sú doma, len ja som skončil v domove."

Mama je len mama

Podľa Pukancovej nemá význam dávať deti a rodičov dokopy nasilu. Keď deti vyrastú, túžba spoznať vlastné korene sa objaví už akosi prirodzene. A hoci sa nakoniec na rodičov hnevajú a plačú, v akom stave ich našli, skúšajú to zasa. Ide o proces. A v ňom potrebuje každý človek blízku osobu. Pokiaľ sa mladý človek so svojou rodinnou anamnézou zmieriť nedokáže, čakajú ho prekážky. Nevie byť podľa Pukancovej slobodný a otvorený.

Ona sama spomína na prípad dievčaťa, ktoré sa bránilo kontaktu s matkou. Keď sa však matka zrazu ocitla v nemocnici, prišla búrlivá reakcia -  strach o rodiča, ktorý doteraz u dieťaťa stelesňoval životnú krivdu.

"Povedala mi, vieš, mama je len mama. Pokiaľ sú tí rodičia zdraví, sú v poriadku, týmto deťom stačí vedieť, že niekde sú. Ale keď hrozí, že by o tých rodičov prišli, že by úplne zmizli, vtedy aj kameň zmäkne a deti sa na rodičov nevedia hnevať. Krv nie je voda. To je kus človeka. Každý potrebuje niekomu hovoriť mama. Eventuálne otec. To je ľudská potreba."

Ona ich teraz učí porozumieť tomu, čo sa v ich živote stalo, prečo museli byť inde a nie s rodičmi. "Učíme ich to prijať a odpustiť. Len vtedy, ak cez to prejdú, budú vedieť akceptovať svoje chyby a vedieť byť dobrými rodičmi.

Stanislava Harkotová